Blažej Baláž
 

In Opposite Direction

Blažej Baláž is a Slovak artist whose work has been linked to post-conceptual tendencies for more than two decades, using text as the main medium of expression to criticize the institutional and political world. An interest in the political was already present in his post-conceptual texts, systematically elaborated since the 1990s. Baláž remains a radical revolutionary, but his revolution generates a network between the historical narrative and subjective forms of survival. Against the background of political change, personal history follows up on historical events, ceasing to be an unbiased commentary, instead becoming interested survival (CELÝŽIVOTPREŽIŤVPROTISMERE).

The events of the post-communist era, variations of political tensions that modelled the relationship between East and West, and the onset of a transformed institutional power that brought Slovakia to the turn of 1989 and 1990, are linked closely to his need to critically express his personal and civil attitude in various art forms.

Piotr Piotrowski writes that, although the experience of political and artistic history has been different in each country, the socialist past was traumatic for all of them. The act of looking back to the past and drawing from it, denotes a kind of revocation of trauma to Piotrowski. From this perspective, the intensity with which Baláž is devoted to the events of the past in his work appears strongly traumaphilic and thus as an attempt to rethink and rework this trauma again, rather than keeping it suppressed (FIRSTLYWEWERESACRIFICEDBYTHEMTHENTHEYLIBERATEDUS and FIRSTLYWEWERELIBERATEDBYTHEMTHENTHEYOCCUPIEDUS).

In these writings, defects, errors and a shrinkage of the text represent the inability of language to reveal clear meanings in the background on the one hand, while on the other hand they deliberately speak to an audience whose native language is not English; to a viewer whose home (like the author’s) is repeatedly associated with the prefix ’East’. In the book ’Zone des Übergangs — Vom Ende des Postkomunismus‘ Croatian philosopher Boris Buden describes communism as a past one cannot get rid of: ’Societies that have come through are doomed to culture catching up.’ So the East carries its post-communist branding with the image of backwardness and the need to catch up. According to Buden, Baláž uncompromisingly values this relationship as the inability to balance WESTOST (PUPOKVÝCHODU), OSTWEST (RIŤZÁPADU).

This scepticism is also associated with a new visual form that Baláž brings to his works. Painting on canvas is reduced to a matter of status which sanctifies the work autonomy of artistic expression, and it is replaced with another type of groundwork, representing a kind of resignation on visual thinking. This is supported by the use of grease, primer impregnation, which in addition to its metaphorical and literal preserving effect (fixing trauma) also refers to the artistic activities of Joseph Beuys. Baláž’s texts find themselves on used cardboard boxes as a memento of instability and disposables and constitute not only an ironic metaphor of the weak border between Eastern and Western Blocs (THEIRONICCURTAIN), but also a metaphor for the ever catching up part of Europe, which, with its post-communist fate, will perhaps forever remain a depot for commodities destined for export for the ‘Western world’.

–      ­Roman Gajdoš

--------------------------------------------------------------------------------------------

Blažej Baláž

V protismere

Blažej Baláž je slovenský autor, ktorého tvorba je už viac ako dve desaťročia naviazaná na postkonceptuálne tendencie využívajúce text ako hlavné vyjadrovacie médium, ktoré slúži ku kritike inštitucionálneho a politického sveta. Záujem o politicky ladené témy bol prítomný už v jeho postkonceptuálnych textoch systematicky rozpracovávaných od 90. rokov. Baláž neprestáva byť radikálnym revolucionárom, ale jeho revolúcia zároveň prepája súvislosti medzi dejinnými príbehmi a subjektívnou formou prežívania. Osobný príbeh na pozadí politických zmien je doplnením historických udalostí, ktoré prestávajú byť nezaujatým komentárom, ale stávajú sa zainteresovaným prežívaním (CELÝŽIVOTPREŽIŤVPROTISMERE).
Udalosti postkomunistickej éry, variácie politického napätia, ktoré modelovali vzťahy medzi východom a západom či nástup transformovanej inštitucionálnej moci, ktorú na Slovensko priniesol prelom rokov 1989 a 1990, súvisia úzko s jeho potrebou kriticky vyjadriť osobný a občiansky postoj rôznymi umeleckými formami.
Piotr Piotrowski píše, že hoci skúsenosť z politickej a umeleckej histórie bola v jednotlivých krajinách rozdielna, socialistická minulosť bola pre všetky z nich traumatizujúca. Ohliadanie sa do minulosti a čerpanie z nej označuje potom Piotrowski ako istý druh reevokovania traumy.[1] Z tohto pohľadu sa intenzita, s akou sa Baláž vo svojej tvorbe venuje udalostiam z minulosti, javí ako silnetraumatofilická, a teda pokúšajúca sa túto traumu nanovo prehodnotiť a prepracovať, namiesto toho, aby ju potláčala.(FIRSTLYWEWERESACRIFICEDBYTHEMTHENTHEYLIBERATEDUS a FIRSTLYWEWERELIBERATEDBYTHEMTHENTHEYOCCUPIEDUS)[2]
Kazy, chyby a zrazenie textu dokopy predstavujú v týchto dielach na jednej strane neschopnosť jazyka odhaliť jasné významy v pozadí,  na strane druhej zámerne hovoria k divákovi, ktorého rodný jazyk nie je angličtina. K divákovi, ktorého domov (podobne ako ten autorov) je opakovane spájaný s predponou ost. V knihe Konec postkomunismu: Od společnosti bez naděje k naději bez společnosti popisuje chorvátsky filozof Boris Buden komunizmus ako minulosť, ktorej sa nie je možné zbaviť: „Společnosti, které jim prošly, jsou odsouzeny ke kultuře doháňení.“[3] Východ tak nesie svoju postkomunistickú značku viažúcu sa na image zaostalosti a potreby doháňania.[4] Baláž, podobne ako Buden, nekompromisne svojimi dielami hodnotí tento vzťah ako nemožnosť získania rovnováhy - WESTOST (PUPOKVÝCHODU), OSTWEST (RIŤZÁPADU).
Táto skepsa je zároveň spojená s novou vizuálnou formou, ktorú Baláž vnáša do svojich diel. Maľba na plátne je zredukovaná na statusovú záležitosť, ktorá posväcuje dielo autonómiou umeleckého vyjadrenia, a preto je nahradená iným typom podkladu, predstavujúcim určitý typ rezignácie na obrazové myslenie. To je podporované využitím zamastenia, podkladovej impregnácie, ktorá okrem svojich metaforicky i doslovne konzervačných účinkov (fixovanie traumy) odkazuje aj k umeleckým aktivitám Josepha Beuysa. Balážové texty sa tak ako memento nestability a jednorázového použitia ocitajú na použitom kartóne z rozobratých krabíc a tvoria nielen ironickú metaforu chabej hranice medzi východným a západným blokom (THEIRONICCURTAIN), ale aj metaforu večne dobiehajúcej časti Európy, ktorá so svojím postkomunistickým osudom bude možno už navždy pre „západný svet“ len baliareň pre komodity určené na vývoz.    

–      ­Roman Gajdoš