--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------



Rozhovor pre SME, otázky : Anita Ráczová, 27.9.2007


 

(Anita Ráczová) Keď sa povie výtvarník, väčšina ľudí si predstaví rozfarbené plátna. Vy však už takmer dvadsať rokov pracujete s textom. Prečo?


Text sa mi vynáral priebežne už na mojich „juveníliách“, sú to kolážované útržky slov na oleji „Anonym“ z roku 1975. S obľubou som „písal“ do obrazu mojich malých školských litografií texty ako napr. „Tancuje okolo zlatého teľaťa, ale tvrdí, že to je ukážka folklóru“ (1979). Okolo rokov 1991-92 sa potom text v mojich prácach začal úplne osamostňovať – sú to  prvé viacvýznamové, makarónske texty DEMOCRAZY, HROBONJOUR...Táto guttenbergovská posadnutosť možno súvisí s vedomou opozíciou voči prevahe „plytkých masmediálnych obrazov“, ktorými sme úplne zahltení, možno s hľadaním jednoznačnejšieho posolstva. Text taktiež stále ponúka nové a nové možnosti výtvarného vyjadrenia, čo sa mi podarilo azda potvrdiť na mojich posledných „Treptomachiách“


(AR) Vaše diela sčasti pripomínajú slovné hračky, prešmyčky, krížovky. Pre laikov dokonca prikladáte k obrazom tabuľky na vysvetlenie. Nie je to už viac o jazykovede ako o výtvarnom umení?
 

Súčasné výtvarné umenie je veľmi široko rozkošatené, zahŕňa v sebe postupy filozofie, vedy či pseudovedy, sociológie a aj lingvistiky. Takže potom si to pokojne nazvite výtvarná jazykoveda. Tie tabuľky ale nie sú na vysvetlenie pre laikov, sú to vytlačené slovníkové preklady jednotlivých „nájdených“ slov do iného jazyka. Zvolil som si konceptuálne ohraničenie výberu jazykov, ku ktorým mám taký, alebo onaký vzťah. Používam päť živých západoeurópskych jazykov, päť slovanských jazykov a jeden „mŕtvy“ jazyk – latinčinu.
 

(AR) Čo ste mali v škole zo slovenčiny? Bavila vás hra s jazykom už vtedy?
 

Asi vždy jednotku. Do školy som išiel trošku predčasne ako 5-ročný a údajne som už vedel čiastočne čítať a písať. Bol som fanatický čitateľ, v našej dedine existovala v 60-tych rokoch čulá dedinská knižnica, dodnes si s rozochvením predstavujem vôňu čerstvo rozbalených kníh z klubu KMČ (Klub mladých čitateľov) v dedinskej dvojtriedke a ešte som využíval bohatú knižnicu staršieho brata Vojtecha, milovníka lyrizovanej prózy. Rád som písal v škole slohy, brat ma naučil používať členité epitetá, raz to bolo dokonca aj nejaké sci-fi. Boli sme odchovaní na slove. Rozprávky sme počúvali od Ctibora Filčíka z rozhlasu, televízor prišiel až neskôr. Spomínam aj na spôsoby a kvalitu vyučovania na 2.ZDŠ v Kremnici v rokoch 1969-73 (tzv. „nová ZDŠ“, lebo v meste bola aj „stará zédeeška“), kde sa nám učitelia veľmi venovali, bola to dobrá škola.
 

(AR) Človeka, ktorý sa pozerá na vaše práce, nútite premýšľať. Nebojíte sa, že ho tým odradíte?


A načo sa potom na ne pozerá? V tej otázke, ako keby bola podsunutá informácia, že keď vidím iný typ obrazu, príbehový, tak nemusím premýšľať, stačí len „prejsť“ príbehom. Hoci niekedy to aj tak je, práce ponúkajúce „veľa“, v skutočnosti neponúkajú nič, sú prázdne. Ale nie je to krásne malevičovské prázdno, toto je tupé prázdno, prázdno bez pamäti.

(AR) Je pre vás aj obyčajné písmeno obrazom?

 

Jedno zatiaľ nie, nie som lettrista. Časťou obrazu a veľmi významnou, ak nie teraz pre mňa najvýznamnejšou, to áno. Hrám sa s písmenom, s jeho farebným a významovým členením, ktoré prinášajú jazykové významy viacerých slov v ňom obsiahnuté a mnou nájdené.


(AR) Narábate so slovenčinou, ale aj s nemčinou a angličtinou. Sú pre vás tieto jazyky niečím špecifické alebo to záleží od diela k dielu?
 

Oboje je pravda, každá práca „sa napíše sama“ (niekedy jej musím trošku pomôcť) a určuje si, ako má byť povedaná. Aj zovšeobecnenie nášho užasnutého výkriku do prázdna „TOTOJEZIVOTPRESVINE“, malo v sebe zakódovaný aj druhý plán „mŕtvy jež – hľa svine“, len ho bolo treba nájsť. Pracujem s viacerými jazykmi, so všetkými, čo som sa usilovne učil, ale nenaučil.


(AR) Materiály, s ktorými pracujete, sú vždy výnimočné. Začiatkom 90. rokov to boli rozstrihané handričky, neskôr zemina, piesok a špagát, mak, mince, či prach a piliny z ich obrúsených torz. Prečo si vyberáte takéto netradičné materiály? Čím vás očarili?
 

Reflektujem len svoje materiálové skúsenosti (z detstva – handričky, na doma tkané koberce, zeminu, mak, z mincovni, kde pracoval môj otec – mince). Súčasné umenie je plné netradičných materiálov už od čias dadaistov. Skúmam možnosti materiálového obrazu.


(AR) Na Slovensku sa veľa autorov čistému konceptuálnemu textu nevenuje. Vyhovuje vám pozícia akéhosi solitéra?
 

Neviem, či mi vyhovuje, solitérom je však trošku každý výtvarník, čo žije na východ od  Rači. Každá gýčová výstava v bratislavských „dvoroch“ je stále pretriasaná v médiách (aj kunsthistorikmi), o mojej retrospektívnej výstave vo Východoslovenskej galérii v Košiciach (okrem „noticiek“ v regionálnom vysielaní STV a v Slovenskom rozhlase) nebolo uverejnené v relevantnej tlači nič. Väčšinou dominujú americké filmy a populárna (viac menej) hudba, odpusťte „lenonovci“. Nedá mi preto nespomenúť aj obrovský úspech inej solitérky – účasť už nebohej Márie Bartuszovej na výstave Documenta v Kasseli (porovnateľné s výkonmi E. Grúberovej, L. Popovej, S. Kopčáka, či športovcami na olympiáde či majstrovstvách sveta). Pritom v tlači je stále ticho. Hoci Centre G. Pompidou v Paríži prejavilo záujem kúpiť jej diela do svojich zbierok.