GELD MACHT KUNST. MACHT KUNST GELD?

Individuálna výstava Blažeja Baláža v Galérii Jána Koniarka v Trnave Geld macht Kunst (12.6. – 15.8.2003) po siedmich rokoch prezentuje kľúčové momenty jeho vývoja v tomto medzičase (1997 – 2003). Kurátorsky zastrešená Jiřím Valochom prináša ucelenú kolekciu diel v dobre premyslenej koncepcii a rozvrhnutí materiálu v pôdoryse výstavy.

Zaznamenávame tu tri nosné roviny autorovho uvažovania a prác z tohto obdobia. V prvej miestnosti dominuje séria s názvom Pamäť (1997 – 2000) – vyrovnanie sa s tradíciou modernej a monochrómnej maľby, deklasovanie moderny a jej prisvojenie zároveň, diskurzívny priestor na ploche maľby pre „nahnevaného“ muža. Baláž pracuje so štyrmi základnými monofarbami (slovenská trikolóra + čierna), ktoré zašpiní zhlukmi polyuretanovej peny, rozvláčiac ju po nevinnom plátne. Intenzívne do hry vstupujú štyri nosné znaky a symboly (kríž, hviezda, lebka / kosti, mince). Ide o svojské meta-narácie, príbehy globálnejších ideologických zmietaní (aj osobných), trochu patetický a vznešený „testament“ 20. storočia.

V ďaľších dvoch miestnostiach prevláda cyklus Mandál (1997 – 2003) – postmonochrómne plátna, prekryté vrstvou pilín z mincí a rozsypaného maku. Vzniká rad štvorcových farebných plôch, ktoré sú zastreté novou oponou, paralelnou zástenou pilín a makových polí.

Tretiu sálu už „križuje“ text, ktorý sa stáva určujúcim momentom v rôznych jazykových mutáciách aj v ďalších dvoch priestoroch. Ide o jednoslovné pomenovania, úsporné vety, slogany na čistom jednofarebnom podklade. Najprv nachádzame jediný slovenský nápis (Mŕtvy umelec, dobrý umelec, 2001) a slovenský nádych (vyšívaný ornament – Mandala VII a VIII, 2001 a 2002). Nasleduje sála s nemeckými nápismi (Geld macht frei, 2001 a Deutsche Bahn AG na použitých handričkách – Mandala VIII a XIV, 2001 a 2002) a výstavu uzatvára „anglická“ izba s opilnikovanými mincami a ich prachom (CLEANMONEY, 2002, MONEYENOM, 2003, NOCREDIT, 2002, a GODSAVEUS, 2003). Celá architektúra expozície stojí na troch oporných bodoch, na troch veľkorozmerných realizáciách, ktoré stmeľujú výstavu (Pamäť 2 z roku 1998 – 3 x 8 m, Makové pole, 2001-02, 3 x 6 m a najnovšie plátno GODSAVEUS, 2003, 3 x 2 m).

V Balážovom prípade teda nejde o tradičnú mimetickú maľbu. Dlhodobo sa snaží o optické kompaktné prostredie, zhustený obraz súčasnosti s jej neuralgickými bodmi, traumami a paradoxmi. Najprv je ideový vzorec, intelektuála šifra, až potom nasleduje vec, kalkulačný proces, ktorý prebieha v cykloch. Ide väčšmi o operačný systém, novodefinované vizuálne polia, čo smerujú od obrazových k mentálnym algoritmom. Stuhnutá idea vo výpovedi aj vo výslednom tvare. Maľba samotná je sekundárna, monochróm tvorí len vstupnú bránu, podkladovú surovinu pre rozvíjanie výtvarného myslenia. Sú to predovšetkým krátke odkazy – jednak k histórii monochrómu, k vlastným pamäťovým štruktúram, ich spochybňovanie a vnášanie prímesí dneška („zaprášená maľba“) a jednak odkazy k súčasnosti, čo nesú jasné politické a sociálne konotácie: slogany, nálepky, akt obrusovania, akt násilia, peňazokazectvo, mocenské pozície („geld macht frei“). Domnievam sa, že napriek proklamovaným postmoderným prístupom a stratégiám (prerastanie médií a kontextov, hybridnosť kultúrnych textov, odstup, irónia a pod,) nesie Balážova tvorba posledných rokov stále silný modernistický náboj. Zračí sa v ňom potreba cez zrnko prachu, pilín, maku vypovedať o veľkých kozmických príbehoch, dopátrať sa vznešenej pravdy, trvalej hodnoty a pravosti postupu (trvanie na remeselno-technickej poctivosti), zaťaté presadzovanie pôvodiny a inovácie atď.

V predstavenom programe Baláža, môžeme definovať tri konštanty jeho vizuálnych rovníc: problém monochrómu, textu a obrusovanie mincí/ ich piliny. Monochróm tvorí len vstupné magnetické pole, ktoré priťahuje ďalšie vrstvy a duchovné konštrukty, ide skôr o premostenie k farebnej obrazovej ploche s následným prekročením Rubikonu. Vedomé prekrytie, postavenie rozhrania, zablokovanie komunikácie. Divák je konfrontovaný s touto bariérou aj s nápoveďou názvu mandaly. Jednofarebná architektúra štvorca však vytvára väčšmi dosku možných odkazov, ktoré smerujú mimo tejto plochy, ako dostredivú koncentrovanú energiu „trans-sveta“. Nad meditatívnym zrnkomúdrením prevláda intelektuálny rozptyl, analytické prístupy, hraničný bod vyprázdnenosti. Autor sa usiluje o integrované prostredie obrazového systému s možnosťou prepínania kontextov medzi jednotlivými aplikáciami, ktoré odovzdávajú nielen vizuálne dáta.

Text a jednoslovné pomenovania tvoria tradičného súpútnika Balážovho napredovania (intenzívne najmä v rokoch 1988-1993, napr. IDEATH, DEMOCRAZY, POLETIKA atď). Verí v pôvodnú silu slova: jednoslovo, jednosvet, jednopravda, ale vníma aj odvrátenú stranu mince, zneužitie slova v ideologickom rámci a jeho premenu na vyprázdnenú frázu, slogan, nástroj moci. V posledných prácach ide o prelomenie mĺkvej steny maľby textom. Vznikajú obrazové plochy s centrálne umiestnenými oknami textu. Text je aktívny, on tvorí figúru na pozadí diela. On tvorí katalitický prvok transkripčného poľa, kĺb prevodu ikonického na alfabetický nosný kód. Malevičovský štvorec mandaly prebíja duchampovská sonda pilinotextu. Je vždy zaujímavé sledovať, nakoľko tento prvok dokáže umocniť či zlacniť výpoveď, zmeniť v klišé (dielo s textom Mŕtvy umelec, dobrý umelec je najslabším článkom v tomto reťazci).

Príznačnou problematikou pre autora je práca s mincami rôznej meny a hodnoty – ich otláčanie, obrusovanie, vlepovanie, katalogizovanie, použitie pilín a pod. Predchádzajúce deštruktívne princípy gradujú vo vedomom peňazokazectve, v zásadnom hackerskom postoji k minciam (a peniazom všeobecne) ako zbožňovanej sekularizovanej „ikone“ súčasnosti a ich totál(it)nej moci. Otvára mnohé otázky: ako uplatňujú svoju moc, aký je ich kolobeh a recyklácia v spoločnosti a umení, viac oslobodzujú, či zotročujú, robia peniaze umenie (umením), či naopak a pod. Je to divná „kovová doba“, kde sa zrkadlí MONEYENOM (čítaj many jenom), kde na čiernom pozadí sa zjavuje preškrabané NOCREDIT: banálne bankové „no credit“, ale aj možné „noc-credit“, čiastočné alebo úplné zatemnenie peniazmi.

Blažej Baláž vo svojej trnavskej prezentácii prináša vyrovnanú kolekciu postkonceptuálnej a diskurzívnej maľby, ktorá dokladá zúročenie dlhšej autorovej cesty. Prináša konzerváciu problematiky aj živú konverzáciu s ňou. V každom prípade výstava znamená vážnu zastávku v jeho tvorbe.

Vladimír Beskid