---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

PRINCÍPY POSTMODERNY A KONCEPTUALIZMU V GRAFICKEJ TVORBE BLAŽEJA BALÁŽA

Blažej Baláž (nar. 1958) je špecifickou a sčasti i kontroverznou postavou nášho súčasného umenia. V roku 1983 ukončil výtvarné štúdium na Bratislavskej VŠVU, kde absolvoval oddelenie grafiky. Je reprezentantom novej výrazovej polohy v grafickej tvorbe, ktorej princípy vychádzajú pôvodne z postmoderny a aj tvorcom neokonceptuálnych tendencií nášho umenia 90. rokov (skúmanie objektu a inštalácie).

Slovenská grafická škola, najmä pod vplyvom A. Brunovského, v 70. rokoch preferovala ilustratívno-naratívnu polohu tzv. imaginatívneho poetizmu. Z formálneho hľadiska bola zameraná na precizovanie techniky a remesla, usilovala sa dosiahnúť efekt dokonalosti. Tento vývoj so sebou, žiaľ, priniesol aj veľa negatívnych aspektov. Jedným z vážnych je odklon od aktuálneho diania, stieranie hraníc medzi ilustráciou a vošným grafickým dielom, uviaznutie na platforme estetizmu.

Istý prelom v tomto vývoji prinieslo obdobie postmodernizmu, v kontexte slovenského výtvarného umenia spadajúce približne do polovice 80. rokov. Vtedy časť mladej výtvarnej generácie prevzala a rozvinula niektoré princípy euro-amerického postmoderného umenia. V oblasti grafickej tvorby to bolo len niekoľko solitérov. Medzi nimi aj Blažej Baláž. V čase po ukončení štúdia vytvoril v intenciách figuratívnej polohy grafiky cykly Introspekcie a Onomatopoje (1985 – 1989), ktoré mali výrazné kritické, existenciálne myšlienkové zázemie. Rozmerné lepty zobrazujú v symbolickej rovine hyperbolizovaný pokrivený obraz človeka, jeho snaženia o mocenské pozície v rôznych súradniciach bytia – osobitne v situácii súdobej totality.

V rokoch 1988 – 1990 autor pracoval na dvojmetrovom lepte Mechanický raj, ktorý završuje rané obdobie figurálne a aj symbolicky orientovanej tvorby.

Začiatkom 90. rokov Baláž rozšíril oblasť svojej výtvarnej tvorby o aktuálne priestorové médiá – objekt a inštaláciu. Prezentoval ich na viacerých samostatných výstavách (Trnava, Banská Bystrica 1992, Trenčín, Bratislava 1993). Zaujímavý a v našom kontexte pomerne ojedinelý je presah istých vnútorných, ale i formovo-výrazových princípov inštalácie do dvojrozmerného priestoru grafiky. V roku 1991 to boli prvé inštalácie Nádych a výdych  a Bez názvu a v roku 1992 napr. Myšacia dierka a Výk(h)lad, ktoré využívali filozofiu recyklácie, nájdeného predmetu, ďalej postmodernistický pojem privlastnenia, ale aj marginalizované umenie odpadu. Práca a tvorivé narábanie s týmito nanovo objavenými prvkami priniesli do Balážovej tvorby istú konverziu.

V tomto období umelec takpovediac zradikalizoval svoj výtvarný, najmä grafický program. Predtým použité, náročne pripravované formy hĺbkotlačových matríc začal perforovať, deštruovať aj rozkladať na mnohé drobné častice, z ktorých neskôr (1991 – 1993) vytvoril nové recyklované diela. V týchto prácach je dôsledne recyklovaná nielen forma (pôvodné matrice tvoria súčasti novej), ale aj predovšetkým idea, myšlienka diela. Vzniká cyklus Bľabot a bes (1992) s prisvojením si názvu diela W. Faulknera. Ide o lettristicky vyznievajúci cyklus, ktorého doménou je akýsi umelecký metajazyk. Jeho častice – zhluky slov – vyjadrujú ambivalentnosť umeleckých, ale aj spoločensko-etických hodnôt na hrane doby.

Od roku 1992 Baláž využíva v rámci tzv. recyklovanej grafiky nový prvok, nájdený predmet – kovové peniaze. Tento prastarý symbol sociálnych vzťahov, spojený skôr so spoločenskými deviáciami i premenami, je v našom postkomunistickom svete opäť stredobodom diania. Baláž používa opracované mince ako podklady grafických matríc, ale predovšetkým ich treba vnímať v symbolickej rovine. Stávajú sa dominantným výrazovým podkladom pre dve rozličné tematicky ponímané série diel. Jednak je to séria prác tematicky orientovaná do eticko-sociálnej obecnej roviny, v ktorej napr. cez prizmu biblických námetov kriticky poukazuje na nepoučiteľnosť človeka v priebehu dejín (napr. Eli, Eli Lema Sabakthani, 1994 alebo Tridsať strieborných, 1994) a na druhej strane autor reflektuje špecifický svet umenia, ako tomu bolo v jeho starších inštaláciách.

Na prahu 21. storočia tak Baláž prehodnocuje možnosti a poslanie umenia samotného. Polemizuje na princípe postmoderného diskurzu s prínosom umeleckých avantgárd 20. storočia, ale napokon i so svojím vlastným umeleckým úsilím. Neneguje, nezatracuje, len s pokorou pripomína časovosť, ohraničenosť a z nich vyplývajúcu dematerializáciu. Preto napr. v jednom z novších grafických cyklov (od roku 1994) používa ako rovnocenný výrazový prvok pleseň. Tu akoby opätovne priznával istý sebazničujúci prvok relativity času a hodnôt bytia, ale aj relativitu istých módnych umeleckých modelov vyjadrovania.

Okrem ready-madeového prvku reálnych mincí Baláž v procese grafickej tvorby používa aj viaceré predmety spoločenskej spotreby ako symboliku brutálnej konzumnosti (plechovky, kovové uzávery fliaš a pod.), ktoré vkomponúva do grafických matríc a výrazovo aj významovo ich kombinuje s textovými prvkami. Tieto diela priamo vychádzajú z poetiky pop-artu. Baláž ich však posúva do nového významového kontextu tragickosti a paradoxnej osudovosti civilizácie konca storočia i tisícročia. Jeho prácam nechýba ani ironicko-kritický a napokon ani dôležitý introspekčný rozmer.

V roku 1997 Baláž realizoval rozsiahlu samostatnú výstavu (v poradí tretiu výhradne z oblasti inštalácie) v priestoroch Kopplovho kaštieľa v Trnave pod názvom Dobrý deň, pani Kopplová. Prostredníctvom prísne minimalizovaných výrazových prostriedkov sa tu pokúsil o sugestívnu, existenciálne ladenú výpoveď. Vyjadruje sa v nej k znovu prítomnej téze prázdna, chladu i krutosti. Nie náhodou ide o výbervýstavných reálií – historizujúceho nábytku z obdobia 20. a 30. rokov nášho storočia (ready-mades). Baláž prostredníctvom tejto monotematickej a výrazovo kompaktnej inštalácie vlastne cituje daný priestor cez prizmu osobnej introspekcie a zjavného aktuálneho sociálneho poukazu (pošliapanie nových demokratických úsilí Slovenska). Symbolicky ho vypĺňajú farby biela, modrá, červená (filozofický význam aj politicky konkrétna symbolika) a autor k nim priradil aj čiernu (smútok, zlo, fašizmus, nová totalita). Týmito farbami sú riešené jednotlivé časti inštalácie.

Spomenutá práca priniesla viacero obsahových i významových konotácií. Prostredníctvom retroatmosféry vzniká priestor na zamyslenie a sebaspytovanie, miesto možnej očisty aj fatálneho poznania ohraničenosti našich možností. Táto ohraničenosť nás neoprávňuje k zbabelosti a ľahostajnosti.

V posledných dvoch rokoch Baláž pracuje v oblasti grafiky a vracia sa i k maľbe, ktorou sa začínalo jeho postmodernistické obdobie v polovici 80. rokov. Dnes ide o polohu konceptualizovanej maľby sociálnych symbolov a monochrómnych farieb, ktorej podtext poukazuje na krízu hodnôt nielen v spoločnosti a etike jednotlivca, ale aj na vnútorný problém umenia samotného, ktoré vlastne permanentne (od polovice 20. storočia) balansuje medzi preferovaním obsahovosti, volaním po aktuálnosti a zdôrazňovaním formy.


Alena Vrbanová

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-
ALENA VRBANOVÁ
(nar. 1960) vyštudovala vedu o výtvarnom umení na FiF UK v Bratislave. Pôsobí v Štátnej galérii v Banskej Bystrici (v rokoch 1992-1995 vo funkcii riaditeľky). Zaoberá sa teóriou a kritikou súčasného umenia. Prispieva do odborných periodík Profil, Ateliér, Výtvarný život. Je autorkou viacerých významných výstavných projektov. Žije v Banskej Bystrici.