-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

KONZERVA V KONZERVE / ROZHOVOR PRI PRÍLEŽITOSTI VÝSTAVY BLAŽEJA BALÁŽA V GALÉRII MESTA BRATISLAVY

Ivan Jančár: Od Tvojich raných grafických prác si zaznamenal vo svojej tvorbe značný posun. Je Tvoja inklinácia k inštaláciám prejavom určitej nespokojnosti s možnosťami grafiky, alebo to boli iné príčiny, ktoré ťa nasmerovali.


Blažej Baláž: Svojim spôsobom si si odpovedal sám. Áno, pociťoval som určitú obmedzenosť možností výpovede v dvojrozmernom médiu. Spätne si teraz uvedomujem, že vonkajším minipopudom na moju prvú inštaláciu bola vlastne grafika. Myslím tým „Nádych a výdych 1“ (1991, plátno, farba), kde čierne konkávne a konvexné tvary sú odvodené z tampónu na vytieranie platní pri hĺbkotlači. K inštalácii ma priťahuje jej komplexnosť a bezprostrednosť.


I.J.: Vo svojich inštaláciách sa snažíš postihnúť viacero významových súvislostí. Nemáš niekedy pocit, že realizovanie viacerých významov môže oslabovať dominantnú ideu?


B.B.: Niekedy je otázne, čo je dominantná idea. Čo je dominantné pre výtvarníka, čo za dominantné považuje výtvarný teoretik a čo si dekóduje napokon percipient. A ako hovorí Milan Kundra, každý výplod duševnej práce žije vlastným životom, nezávislým od autora a od jeho želaní. Často mám pocit, že sa ma významy a veci zmocňujú sami, doslova prejdú cezo mňa a ja som len médiom. Inokedy mi výjdu veci úplne jednoduché, napríklad na tejto výstave: Vlásky, Úzkosti, Prachy, Mámenie“. To sú jednoduché, holé vety. Aforizmy.


I.J.: Táto výstava je uzavretá, odrezaná od okolitého sveta, s dominujúcou čiernou farbou. Vychádza z konštantného vnútorného pocitu, alebo je reakciou na určitú konkrétnu situáciu?


B.B.: Ten vnútorný pocit je svojim spôsobom konštantný. Objavuje sa aj v mojich starších klasických grafikách, kresbách, textoch na papieri „Hrobonjour“, recyklovanej grafike „Ideath“. Na tejto výstave je znásobený aj mojou čerstvou skúsenosťou.


I.J.: Mohol by si bližšie špecifikovať jednotlivé významové roviny inštalácie „Postscripum II“, podľa ktorej je výstava pomenovaná?


B.B.: Hlavným momentom pri koncipovaní inštalácie bol pracovný názov výstavy „Konzerva v konzerve“. V makropriestore galérie (galéria ako „konzerva“ na uchovávanie artefaktov, ktoré sa považujú za Umenie) som si vytvoril menší priestor vyplnením okien rozstrihanými ročníkmi Výtvarného života (1958 – 1989), ktorý je tiež konzervou – informácie. Vytvoril som tým bariéru medzi vnútrom výstavy a vonkajším reálnym životom. Treťou „konzervou“ je mikroprvok výstavy (zaváraninový pohár – konzerva konzumu), svojou podstatou identický s makrocelkom. Už bežnému pozorovateľovi inštalácie sa vynoria tri základné inštalačné línie. Prvá línia je recyklačná (okná), druhá línia je konzumačná či snáď aj konzervačná (poháre s reprodukciami), tretia línia živá, alebo fetišizujúca (vystavenie posledných čísiel Profilu a Výtvarného života).


I.J.:Znamená to aj určitý druh irónie alebo sebairónie?


B.B.: Neodpoviem Ti priamo, ale paradoxne formou niekoľkých otázok.
Je to odmietnutie? (Umenia? Jeho určitej doby? Jeho interpretácie?).
Je to kultúrno-teroristický čin (so sado-masochistickými prvkami)?
Je to odblokovanie života od umenia alebo umenia od života?
Je to katarzia?
Je to atavizmus? (Nora? Myšacia dierka? Bunker?)
Je to skleníkový efekt?
Je to defetišizácia?
Je to introspekcia, introverzia?
Je to in?
Je to patent na zateplenie obydlí v blízkej budúcnosti?


I.J.: Je to príliš veľa otázok, mám z nich celkový dojem, akoby vychádzali z pocitu ohrozenia.


B.B.: To slovo prijímam. Ohrozenie je ďalší leitmotív nielen inštalácie, ale aj výstavy. Munchov „Výkrik“ a zmietajúca sa Baconona figúra naznačujú určité prvky ohrozenia, okrem iného aj telesnosti.
Symbolicky aj expresívne navodzuje tento pocit aj „Mŕtve video“ so zvukom veľrýb. (Názov výstavy je tiež odvodený z „mŕtveho jazyka“). Spomenul som Muncha a Bacona. Pri použití, vlastne recyklovaní siedmich reprodukcií by som mohol hovoriť aj o určitom prisvojení (appropriation) nielen samotnej matérie (reprodukcie známych diel), ale aj ich ideí, fluid a vyžarovaní.


I.J.: Snažíš sa pohybovať v širších súvislostiach. Ako by si špecifikoval súčasný stav reflektovania života umením?


B.B. Svojím spôsobom sa nepriamo vyjadrujem k problémom konca šesťdesiatych rokov – scientizmus, futurologické projekty. Pokúšam sa o to v inštalácii „Budúcnosť“, v už spomínanej recyklovanej grafike „Ideath“ alebo „Earth“. Charakterizoval by som to ako pohyb od utópie k pre/žitiu, od veľkých ideálov šesťdesiatych rokov a mýtov rokov osemdesiatych k malým sociálnym aforizmom (sociálna plastika J. Beuysa? Konceptuálny realizmus A. B. Olivu?). Umenie znovu hovorí o tele, duši, novom subjekte, etike, morálke, ekológii, „poletike“. Áno, Poletike. Alebo žijeme len v medziobdobí a na obzore sú nové mýty a nové ideály? Hoci nejde o list, prosím, nech mi je dovolené zakončiť rozhovor formou dvoch P.S.

Postscriptum I:
Pozícia umenia sa dnes (mne) podobá na niečo také hodnotné ako dobré zdravie na Titanicu. Napriek tomu sem-tam hovorím o známom pokuse v psychológii: o ponáraní žaby do horúcej vody a umení ako o teplomeri na meranie stupňa zahriatia.

Postscriptum II:
Umenie v šesťdesiatych rokoch chcelo meniť život. Dnes sa sporíme o to, či umenie môže vôbec spoznávať život, alebo už len spoznáva jeho nespoznateľnosť. Pokiaľ more nevyplaví krik veľrýb a ja sa napriek Lyotardovi v tom kriku spoznám.


I.J.: Ďakujem za rozhovor.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Výstava: Blažej Baláž. Postscriptum II. Bratislava, Galéria mesta Bratislavy, Mirbachov palác, 16.12.1993 – 30.1.1994, kurátor Ivan Jančár