----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

GUTTEN TAG, FRAU KOPPEL, ALEBO BALÁŽOVO HĽADANIE GENIA LOCI

Umeniu inštalácií, výtvarných diel, ktoré vznikajú v konkrétnom čase na konkrétnom mieste, sa dnes venuje pomerne veľa autorov rôznych generácií a rôzneho výtvarného smerovania. Snáď len u nás, na Slovensku, podliehame dojmu, že jeho spôsob vyjadrenia je aktuálnejší a preto i významnejší než iné – na svetovej výtvarnej scéne už povyšovanie jedného média nad druhé dávno neplatí. Napriek tomuto konštatovaniu – alebo práve kvôli nemu – možno v umení inštalácií nájsť autorské zámery, ktoré sa dnes dajú adekvátne vyjadriť jedine týmto a nie iným spôsobom. Mám na mysli predovšetkým témy, ktoré sa viažu k príbehom konkrétnych životných osudov a ich povýšenia do roviny symbolov kultúrneho kontextu. Príbehy, pre ktoré umenie minulosti našlo vyjadrenie vo výpravných cykloch preľudnených kompozícií, kde snaha ilustrovať jednotlivé epizódy často prevrstvila samotnú výtvarnosť a spôsob porozumenia bol priamo úmerný možnosti dešifrovania alegórií zo strany diváka.

Ak sa dnes ktorýkoľvek umelec vracia k tomu, čo bolo, ak hľadá možnosť, ako nadviazať vazby s duchom minulého a chce odpovedať na otázku o jeho význame pre súčasnosť, má jeho úsilie význam len vtedy, ak je artikulované aktuálnym jazykom. Ten Balážov odmieta balast triviálnosti. Nedajme sa však pomýliť. Askéza vyjadrenia nie je v tu prítomnom prípade vyprázdnenosťou obsahu, ktorú ešte prednedávnom proklamovali niektorí súčasní teoretici a umelci, aby sa jej s príchodom novej módnej vlny ľahko vzdali. Oprostený spôsob vyjadrenia komunikuje posolstvo,ktoré je zmysluplné svojími kultúrnymi i nezameniteľne individuálnymi konotáciámi.

Inštalácia Blažeja Baláža, ktorá vznikla s názvom Gutten Tag , Frau Koppel, je príbehom v príbehu a tento má svoj ďalší vlastný príbeh. Upozornil na to napokon umelcov úvodný performance, ktorý je jej nedeliteľnou súčasťou a ako taký ostane v priestore výstavy prítomný na videozázname. Diváka neinformuje o epizódach konkrétneho životného osudu konkrétnej menovanej osoby. Vieme, že patria do roviny triviálneho, ktorý dennodenne odvádza pozornosť od pochopenia toho podstatného na zmysle ľudskej existencie a tomu sa Blažej Baláž ako autor doslova vyhýba.

Pani Kopplová, ktorá prítomné priestory pred polstoročím obývala, je pre Blažeja Baláža esenciou nielen bytosti, ale i života ako takého. Vymedzenie konkrétneho ľudského času na konkrétnom mieste mu potom dáva možnosť konfrontovať identitu toho, čo trvá, s tým čo uniká, možnosť  z pevného stanoviska nazrieť presvitanie viacerých tušených, priamym spôsobom neuchopiteľných dimenzií.

Pri príchode na dnešnú vernisáž, bolo vari každému návštevníkovi od prvého pohľadu na galériu jasné, že Blažej Baláž bude prezentovať niečo iné, než na čo sme si na tomto mieste zvykli. Okná, kadiaľ obyčajne preniká nielen svetlo, ale i skutočný svet, zaplnil šatami – zatemnil ich a nedovolil viac prítomnosti, aby nimi prenikla. Interiér bývalého kaštieľa tak opať pripísal dobe pani Kopplovej, ktorej rodinné meno budova nesie. Privlastnil si ho zároveň aj on sám, keď namiesto vystavenia niekoľkých diel upozorňuje predovšetkým na intaktnosť jeho genia loci. Pokračuje síce v myšlienkovej línii svojích predchádzajúcich expozícií, ktoré boli v Trenčíne a Bratislave, ale ide k hlbším významovým vrstvám, ktoré pre neho práve toto miesto nesie.

V prvom rade nás upozorňuje na rozdie medzi vonkajškom a vnútrom. Dialektický protiklad však nenazerá ako logik, ale povedané s Gastonom Bachelardom, ako filozof, ktorý pod pojmom vnútrajšok a vonkajšok myslí bytie a nebytie...Preňho sú myšlienkami otvorenosť a zatvorenosť.“ N a priestor tam vonku a priestor tu vnútri, kde sa odohrávali príbehy, ktorých metaforickú reprízu dnes s ním prežívame, upriamuje našu pozornosť. Jeden z nich je o stopách po konkrétnom živote na tomto mieste, ale zároveň o stopách po všetkých možných životoch, na všetkých konkrétnych miestach. Sme dnu a máme možnosť vnímať esenciu minulého bytia v aktuálnej interpretácii interiéru, kde pracuje neúprosná symbolika farieb, ktorú musíme vedieť čítať a hodiny pripomínajú, že i času. Symboly hovoria ďalej svojím jazykom a my sme konfrontovaní s našou schopnosťou dešifrovať posteľ ako miesto existenciálneho okamžiku samoty zrodenia i smrti, odtlačok tela ako príbytku svetla duše, stôl ako symbol sviatosti obetovania, zrkadlo ako stopu márnosti vášní. Sme však zároveň v mentálnom priestore galérie a tu sme prekvapení prázdnom tam, kde sme zvyknutí vídať obrazy či  sochy, pološerom až tam , kde v jase svetla obyčajne vnímame ich krásu. Sme samozrejme aj v reálnom priestore galérie, na ktorú sa kaštieľ zásahom zvonka zmenil úsilím, v ktorom dnes prezentovaný autor zohral podstatnú úlohu. Súčasný príbeh tohto verejného priestoru je zároveň časťou osobného príbehu Blažeja Baláža : jeho odhodlanie  privlastniť si kreatívnou časťou svojho ja mesto, kde sa nenarodil, cez miesto, ktorému pomohol na svet. Kruhy významov v tomto bode začínajú cez seba presvitať : príbeh pani Kopplovej je geniom loci  vnútra priestoru, ktorý má dosah na životné príbehy tu vystavujúcich umelcov a priamo sa dotýka tých, ktorí ho spoluvytvárali. Každý z nich a menovite Blažej Baláž, môže byť pani Kopplovou, každému z nich aj toto miesto odmeriava jeho čas, každý tu ukazuje svoje spoločensky únosné šaty – svoju tvorbu – za ktorú skrýva svoje telo i dušu, fyzické i transcendentálne ja, svoje možnosti rovnako ako svoje túžby a sny.

Príbeh v príbehu, ktorý má vlastný príbeh, dovoľuje vrátiť sa parafrázou textu Gastona Bachelarda k priestoru, v ktorom sa odohráva. Je to „ priestor, ktorý obsiahne predstavivosť, taký, čo nemôže ostať ľahostajným, vydaným napospas geometrovmu meraniu a uvažovaniu. Je to priestor žitý. A je to žitý nie vo svojej jednorozmernej pozitívnosti, ale so všetkými obrazotvornými zaujatosťami.“ Mám intenzívny pocit, že sme sa vďaka Blažejovi Balážovi ocitli my všetci dnes tu prítomní na okamih večnosti súčasťou takéhoto priestoru. Ten sa dovoláva, aby sme neboli geometrami stínajúcimi hlavy kvetinám, ale naopak, stali sa s plnou vážnosťou autormi vlastných, hoci limitovaných životov.


16.február l997

Zuzana Bartošová