-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
BLAŽEJ BALÁŽ
(1958) žije v Trnave, vedie Katedru výtvarnej výchovy PdF Trnavskej univerzity.
Pluralitná scéna súčasného umenia, na ktorej vďaka postmodernej situácii nielen koexistujú rozmanité tendencie i autorské programy, ale odborné a dnes už aj laické publikum ich dokáže vnímať ako rovnocenné, umožňuje umelcom ničím neohraničenú voľbu spôsobov vyjadrenia. Paradoxne im však neuľahčuje rozhodovanie. Neštrukturovaná sloboda môže totiž zároveň vyvolávať bezbrehý relativizmus pri hodnotení výtvarného diela. Chaos, v ktorom je všetko dovolené a tolerované nemusí byť ani životodarný, ani produktívny. V tejto situácii si divák môže ľahko zameniť skutočné umelecké posolstvo s jeho lacnou náhražkou: pri absencii pravidiel sa vytratili znaky, ktoré tieto dva hodntovo proti sebe stojace póly umeleckej produkcie jednoznačne odlišovali.
Súčasní umelci si uvedomujú stratu orientácie diváka a snažia sa nájsť taký spôsob vlastného vyjadrenia, ktorý protirečí náhodným intepretáciám. Napokon, v umení nášho storočia ako celku sa úloha intelektu pri tvorbe čoraz naliehavejšie presadzovala, a to aj v takých polohách, kde na prvý pohľad nebola evidentná. Nielen v racionálnych tendenciách súvisiacich s geometriou, konštruktivizmom a ich rôznymi aktuálnymi „neo“ variáciách, ale aj vo všetkých ďalších, ktoré preferujú objektívne stanovisko pri tvorbe, bez ohľadu na to, či svoju inšpiráciu čerpajú z pop-artných, minimal-artných alebo konceptuálnych tendencií a ich postupov. Dokonca sa dá s istou dávkou nadsázky na margo súčasného výtvarného diania poznamenať, že v čase, keď sa umelec povinne orientuje vo svete plurality aktuálnych trendov a možností nových médií i technológií, má aj jeho prípadné rozhodnutie byť spontánny racionálne východisko. Väčšina autorov však hľadá jedinečné kódy vlastnej tvorby, ktoré by jej zabezpečili nárok na prežitie v zrýchlenom kompjuterovom čase, ktorý žijeme a globálnom informačnom presieťovaní. Väčšina umelcov hľadá vlastné apriori, axiómy a kategórie: v ich limitoch sa potom dobrovoľne pohybuje, pričom verí, že divák askézu tohto rozhodnutia pochopí ako možnosť transparentnejšej čitateľnosti výtvarného posolstva.
Blažej Baláž sa na aktuálnej výstave v CC centre v cykle Dotyky a spojenia predstavuje štyrmi monochrómnymi kompozíciami, ktoré nazval Mandalami. V číselnom poradí k prvej priradil bielu, k druhej červenú, k tretej modrú farbu a štvrtú zviazal s čiernou. Len posledná kompozícia je však vo veľkosti, ktorá by mala byť záväzná pre každú z nich (200 x 200 cm). Ostatné, komornejšieho meradla, možno považovať za prototypy budúcich. Rovnako striktná (ne)farebná škála, ktorá sa obmedzuje na dva základné tóny – červený a modrý (biela a čierna z hľadiska teórie nie sú farbou) - je už dlhší čas charakteristickou črtou umelcovej tvorby. V prítomných obrazoch je tento farebný rozvrh podkladom pre jeho finálne prevrstvenie kovovým prachom. Len okraje obrazov pripomínajú ich pôvodnú farbu, ktorú napriek tomu, že je skrytá, naniesol Blažej Baláž trpezlivo a s maximálnou možnou profesionalitou vo viacerých vrstvách. Kolekciu obrazov rovnocenne dopĺňa súbor tabuliek s názvom Zbierka, ktorý sa významovo vzťahuje k numerickým hodnotám rozmanitých typov mincí.
Mandala. Rituálna geometrická ornamentálna kompozícia prácne vyskladaná budhistickými mníchmi nasýpaním farebných pieskových drtí žiarivých tónov, ktorá má pre toho, kto rozumie, jasnú symboliku. Jej existencia končí vysypaním do vody – nadčasové je toto pripomenutie pominuteľnosti každého ľudského úsilia. Balážove Mandaly sú iné. Vznikli tiež sypaním, ale nekreslia geometrické obrazce. Ich na prvý pohľad jedinú významovú rovinu – symboliku farebného stvárnenia, v ktorom modrá môže znamenať nekonečnosť vesmíru i večnosť duchovných hodnôt, čo nás presahujú, červená život, vášeň, krv, agresivitu, biela nevinnosť a čierna smrť - prekrýva zlatistý monochrómny prach (pre autora znamená modrá Sever, červená Juh, biela Východ a čierna Západ). Jeho vznik odkrýva ďalšiu z významových rovín Balážovho umeleckého posolstva. Skrývajú sa za ním hodiny, dni a týždne namáhavej a úmornej mechanickej práce, keď v priebehu rokov umelec pilovaním deštruoval mince.
Na začiatku tohto úsilia bola snaha nájsť spôsob grafického stvárnenia, ktorý by na jednej strane rešpektoval tradície výtvarnej techniky rukodielnej tlače a na strane druhej otvoril pre ňu možnosť uplatnenia jazyka aktuálnych výtvarných a myšlienkových trendov. Výsledkom odtláčania spilovaných povrchov mincí, experimentovania s odkrytím naratívnych možností prírodných procesov v rovine technológie (použitie plesní, ktoré v konečnom dôsledku môžu deštruovať papier grafiky), rovnako ako významového komponovania prvkov v ploche, je bohatá grafická tvorba Blažeja Baláža, ktorá v deväťdesiatych rokoch právom vzbudila pozornosť na špecializovaných prehliadkach tohto výtvarného druhu doma i v zahraničí. (Prvé mincové grafiky autor vytvoril roku 1992). Umelec sa však neuspokojil s nájdením jedinečnej podoby svojho vyjadrenia v spomínanej disciplíne. O význame vlastného úsilia začal uvažovať v širších súvislostiach. Po nájdení odpovedí na prvé z položených otázok si začal klásť ďalšie, pričom postupne oslobodzoval svoju imagináciu a nazrel do sveta morálnych hodnôt nie cez príbeh technológie a kompozície, ale cez podstatu výtvarnosti ako takej. Cez fenomén materiálov, ktoré ako výtvarník so samozrejmosťou používa, cez hmotnú podstatu sveta.
Blažej Baláž našiel v zlatom a striebornom prachu mincí médium, prostredníctvom ktorého dokáže tlmočiť svoj životný postoj. Prachom, pripomínajúcom prach hviezdny (v rôznych podobách ho vystavuje od roku 1993), ktorý je zvyškom namáhavej práce, zámerne prekrýva fenomény poukazujúce k umeleckej tradícii (napríklad viacvrstevné farebné podmaľby obrazov). V tomto význame už nie je len recykláciou odpadu, či akumuláciou prvkov. (Akumuláciu ako výtvarný princíp Blažej Baláž používa od roku 1992 v okenných inštaláciách a objektoch svojich autorských výstav.)Pre citlivého a vzdelaného diváka je predovšetkým médiom márnosti ako takej. Chvejivej, trblietajúcej sa, zradnej, ktorá zastiera pohľad na veci podstatné. V najšťastnejších chvíľach poddane transparentnej, spod ktorej ešte presvitá svet umenia a práce zhmotnený farebnými vrstvami. Médiom, ktoré paradoxne do Balážovej prísne stráženej duálne symetrickej farebnosti a jej symbolického sveta, napokon prinieslo ďalší prvok - vzdialený ekvivalent tretej základnej farby - a tým dalo do pohybu dynamiku budúcich výtvarných riešení danej témy rovnako ako dynamiku jej ďalších možných interpretácií.
Blažej Baláž patrí k autorom, ktorí úzkostlivo striehnu hranice vlastného vyjadrenia. Redukujú, pohybujú sa v askéze vyjadrovacích prostriedkov, čoraz viac uprednostňujú viacvýznamové mlčanie, než vravu spontánneho prednesu či príbehu témy. Hoci evidentne pritakávajú racionálnym, zdržanlivým, intelektuálnym princípom v umení, v skrytom významovom pláne počítajú s fenoménom námahy a teda aj vitality, hoci až sebazničujúco pokornom postoji pred zázrakom tvorenia, ktorý sa u nich viaže k času ľudského života naplneného prácou. Sú postkonceptuálni: stavajú na výdobytkoch avantgárd a v pravom slova zmysle – tak, ako to postmoderná situácia vyžaduje - pokračujú v ich úsilí, nevyhýbajú sa moralizovaniu, túžia po čistote, avšak už bez naivnej viery v krajšie zajtrajšky.
Zuzana Bartošová
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Zuzana Bartošová
Kritička a historička výtvarného umenia, venuje sa umeniu 20. storočia. Dlhoročná odborná pracovníčka Slovenskej národnej galérie bola v rokoch 1990 - 1992 jej riaditeľkou. V rokoch 1993 - 2000 bola prvou, zakladajúcou prezidentkou Slovenskej sekcie AICA pri UNESCO. Pracuje na Ústave dejín umenia SAV, paralelne prednáša na PF Trnavskej univerzity.
