------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

BLAŽEJ BALÁŽ
grafik, maliar, ilustrátor, tvorca objektov a inštalácií

Blažej Baláž (1958) sa narodil v Nevoľnom (okr. Žiar nad Hronom). Výtvarné vzdelanie získal na Strednej škole umeleckého priemyslu v Kremnici (1973 – 1977, oddelenie rytectva kovov, T. Kružlicová), pokračoval na Vysokej škole výtvarných umení (1977-1983, prof. O. Dubay, V. Gažovič). Po ukončení štúdia vytvoril v intenciách figuratívnej polohy grafické cykly Introspekcie a Onomatopoje (1985 – 1990, zavŕšením bol dvojmetrový lept Mechanický raj, 1988 – 1990), ktoré sa vyznačovali výraznou kritickou a existenciálnou filozofiou. V druhej polovici 70. rokov  a v 80. rokoch sa venoval taktiež ilustrácii a maľbe (napr. z roku 1975 abstraktno-symbolické maľby: Diptych, Kvapka, Anonym, Trio, Topenie snehu 2., na ktoré autor čiastočne nadviazal neskôr v Mandalách, ďalej diela z roku 1976 – 1979 ako Figúra s červeným kruhom, Slovenský motív, Turoň, Ecce homo 1, Ecce homo 2, Traja králi).

Začiatkom 90. rokov vstúpila do autorovej tvorby filozofia recyklácie, tzv. umenie odpadu a jeho využitie v inštaláciách (Nádych a výdych 1 – 1991,Bez názvu – 1991,Myšacia dierka – 1992, Výk/h/lad – 1992) či akumuláciách (napr. Postscriptum, 1993). Charakteristické pre neho boli aj prvé lettristické diela materializované formou veľkoplošných textilných „neobrazov“ (napr. Hrobonjour, 1992), neskôr realizované prostredníctvom grafiky. Diela obsahujú paslová či metaslová, spája ich citácia a dekompozícia ako produkt z odpadových materiálov, ale i z autorových vlastných v minulosti použitých matríc, ktoré prešli deštrukciou a rekompozíciou – pílením, perforovaním, prekrývaním (napr. Bľabot a bes, 1992 – 1998, ako recyklácia ídeí a diela W. Faulknera). Od roku 1992 časti starých matríc nahrádza autor nahradil odtláčaním mincí (ako križovatiek ready-made, nájdeného a prisvojeného predmetu, recyklácie, defetišizácie...). Rozsiahle série mincových grafík zakladá na prastarom symbole sociálnej komunikácie (prekážok a upredňostňovaní), ktorá vládne všetkému, no najmä ľudským hodnotám. Okrem ready-madeového prvku reálnych mincí autor v procese grafickej tvorby používa aj predmety spoločenskej potreby ako symbolu konzumu (plechovky, uzávery fliaš), ktoré zakomponúva do matríc a kombinuje ich s textovými prvkami. Pominuteľnosť vecí, myšlienok, ideálov i sveta podčiarkol technikou tzv. plesňovej grafiky povýšenej na princíp relativity času (napr. Posledná večera – 1994).

V roku 1997 sa autor vrátil k maľbe (postkonceptuálna maľba súvisiaca s akčným procesom), v ktorej o.i. aplikuje druhotné použitie mincí – kovový prach. Pozoruhodné je aj zapojenie procesu získavania tohto materiálu do výtvarnej výpovede (zaznamenávanie na video – performance: Zákony rastu, 1999). Kombináciou pilín z mincí, monochrómnej maľby, prípadne polyuretánu (Pamäť, 1998, Druhá koža 1, 1999 – 2000), vznikli obrazové cykly charakteristické symbiózou kovového prachu a farby (napr. Skrytý pôvab farby, 2001). V autorovej osobnej ikonografii majú významné miesto aj práce z posledných rokov – tzv. mandaly (napr. Mandala 7, Mandala 8 – 2001), na ktorých pracuje s nájdeným či prisvojeným predmetom, pilinami z mincí či makom. Pre autorovu tvorbu je charakteristická taktiež istá dávka sarkazmu a irónie ako reakcia na súčasný plesnivý stav sveta , rovnako tak nadrozmerné, častokrát niekoľkometrové grafické listy (napr. šesťmetrové dielo Hexameter, 1995).


Zuzana Böhmerová