------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

ÚVAHY O ŽIVOTE UMENIA NA PRELOME TISÍCROČÍ S BLAŽEJOM BALÁŽOM

Blažej Baláž sa narodil v roku 1958 v Nevoľnom. Jeho umelecká odysea sa začala v roku 1973 na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Kremnici, kde študoval odbor rytec kovov. Tam nadobudol veľmi dobré základy pre ďaľšie štúdium grafiky na VŠVU v Bratislave. Zvládol umenie klasických hĺbkotlačových techník, ktoré, ako napríklad medirytinu, vo svojej tvorbe dodnes využíva. Jeho tvorivé začiatky však neboli grafické, ale maliarske. V rokoch 1975 – 79 vytvoril do štyridsať obrazov prevažne abstraktno-symbolických a expresívno-novofiguratívnych. V súčasnosti sa však vracia k médiu veľkorozmernej konceptuálnej maľby so zámerom neskôr docieliť isté prepojenie s raným obdobím svojej maliarskej tvorby. Štúdium na VŠVU bolo pre Blažeja Baláža istým špecifickým spôsobom náročné, lebo najmä z politických dôvodov sa stal nežiaducim. Stávalo sa, že po zásahu cenzúry pri prezentácii semestrálnych študentských výsledkov sa mohli záujemcovia na mieste, kde mali pôvodne visieť Balážove práce, potešiť iba pohľadom na prázdnu stenu. Z rovnakých dôvodov musel zredukovať aj rozsah svojej diplomovej práce. Vysokú školu ukončil v roku 1983 a od roku 84 žije v Trnave. Tu sa mu s nemalými ťažkosťami podarilo vybudovať grafickú dielňu s vlastnoručne skonštruovaným lisom a vďaka tomu je odvtedy ako grafik sebestačný.

Balážova tvorba z týchto rokov nesie jednotnú pečať. Odpútava sa od vplyvu imaginatívnej grafiky a smeruje k vyjadreniam, ktoré sám zjednodušene charakterizuje ako protestsongy. Aj ich názvy boli odrazom jeho hlbokého sklamania a odporu voči spoločenskej situácii v Československu počas normalizácie. Asi od roku 1987 pomaly začína priberať postmoderné prvky a v súvislosti so zmenami politickej, kultúrnej a sociologickej klímy cíti tak potrebu uzavrieť jednu etapu svojej tvorby. Stalo sa tak prostredníctvom veľkorozmernej grafiky s názvom Mechanický raj. Baláž touto na výsosť postmodernou synkretickou grafikou zároveň otvára vlastné tvorivé obdobie deväťdesiatych rokov. Množstvo symbolov a konceptuálnych postupov, ktoré sú v nej zakódované, uplatňuje počas celého posledného desaťročia druhého tisícročia.

Po roku 90 sa zlepšila nielen politická a spoločenská situácia, ale aj pracovné podmienky Blažeja Baláža. Spoločne so svojou manželkou Máriou sa v ateliéri na Hlavnej ulici v Trnave opäť naplno venuje aj veľkorozmernej maľbe a viacerým druhom umenia. Otvára sa svetu. Najprv veľkými kresbami, potom inštaláciami, ktoré prvý raz prezentoval na veľkej samostatnej výstave v roku 1992 v Galérii Jána Koniarka, neskôr reinštalovanej v Banskej Bystrici. Nasledovali dve významné výstavy inštalácií Post scriptum 1 v Galérii Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne a vyvrcholením bola v roku 1993 výstava v Mirbachovom paláci v Bratislave.

Ku grafike sa opäť vracia v roku 1992, ale už cíti potrebu vzdialiť sa od klasickej matrice a chce uplatniť aj trojrozmerné prvky inštalácie. Začína teda experimentovať. Výsledkom bol objav určitého prototypu, ktorý je v súčasnosti pod menom mincová grafika spájaný na celom svete s menom Blažeja Baláža. Prevratný je pritom spôsob ponímania grafickej matrice, ktorá už nemá určitú šírku a výšku, ako to bolo počas celých stáročí, ale je výsledkom vopred vytvorenej inštalácie z množstva prvkov – mincí. Nóvum spočíva aj v tom, že jej záznam nevznikne fotografickou cestou, ale vytlačením. Tento Balážov grafický program vyvrcholil v roku 1994 grafikou Posledná večera, ktorá je postcitáciou slávnej fresky Leonarda da Vinci. Jednou z najvýznamnejších prác tohto obdobia je rozmerné dielo Hexameter v šírke šiestich metrov, za ktoré Balážovi na Trienále súčasnej slovenskej grafiky v Banskej Bystrici roku 1996 udelili cenu Ex Aequo a na základe je v súčasnosti otvorená v banskobystrickej Štátnej galérii aj jeho veľká samostatná výstava pod názvom Zaprášená voda. Jej koncepcia sa zameriava na posledných sedem rokov tvorby. Blažej Baláž tu po prvý raz prezentuje svoj polyptych v rozmeroch tri krát osem metrov s názvom Pamäť 2 – Nezaprášená maľba, ktorá je návratom ku konceptuálnej maľbe a zároveň uzatvára tvorivý cyklus posledných siedmich rokov. Zhrnutie – tvorba inštalácií spôsobila u Baláža zmenu v grafickom postupe, priniesla do neho mince ako ready made. Pri nevyhnutnom zbrusovaní mincí vzniká prach, ktorý Baláž ako vyznávač recyklácie vystavuje opäť v objektoch, kde nadobúda ironický podtext v zmysle citátu z biblie – Prach si, na prach sa obrátiš. Do tohto oblúku patrí aj performance s názvom Zákony rastu, ktoré sa uskutočnilo v minulom roku v Galérii Jána Koniarka, keď Trnavské fórum odovzdalo cenu In memoriam Karolovi Vaculíkovi. Tam Baláž v záverečnom akte s rôznymi ekologickými a sociálnymi konotáciami zakopáva do zeme prach z mincí, označuje ho štyrmi pre neho symbolickými farbami a polieva krhličkou, čím tento proces tvorby zverejňuje a zároveň trpko ironizuje aj vlastnú situáciu. Oblúk uzaviera tým, že v súčasnej tvorbe používa prach z mincí tiež na pokrývanie malieb. Jedna z nich je vystavená v Banskej Bystrici a nesie názov Zaprášená maľba. Spomínaný veľký polyptych vo svojom názve teda naznačil, že autor so zaprášením počítal. Tak napĺňa Baláž princíp maľby spojenej s pretrvávajúcou, neukončenou akciou a ironizuje tvrdenie niektorých umenovedcov o smrti maľby.

Blažej Baláž je vedúcim katedry výtvarnej výchovy na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity. Žije a tvorí v Trnave, jeho tvorbu však poznajú nielen v Európe, ale aj v Kanade, USA a Ázii. Na svojom konte má množstvo výstav v Trnave, na Slovensku a v zahraničí i niekoľko významných ocenení. Medzi najvýznamnejšie výstavy patrí niekoľkonásobná účasť na Medzinárodnom bienále grafického umenia, Moderná Galerija, Ljubljana – Slovinsko, Medzinárodnom trienále grafiky Krakov – Poľsko, výstava v Tokyu – Japonsko, v Heidelbergu – Nemecko, v Seoule – Kórea, Toronto, 4th Annual International Exhibition of Miniature Art – Kanada a mnohé iné.
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

TEÓRIA UMENIA A UMELEC AKO TEORETIK

Niektorí umelci si vytvárajú auru mlčanlivosti. Odmietajú hovoriť o svojej tvorbe a nechávajú to na teoretikov. Medzi takých patrili napríklad Paštéka alebo Jankovič, hoci sa vedeli veľmi dobre slovne vyjadriť. Naproti tomu jestvujú takí umelci, ako napríklad pedagóg Rudolf Fila, ktorý je vlastne činný aj teoreticky. Netreba teda uvažovať o tom, či teoretické uchopenie vlastnej tvorby ovplyvňuje prirodzenosť a spontánnosť tvorivého procesu. Podstatné sú danosti, ktorými umelec disponuje. Pre mňa je istou zárukou autenticity a prežívania môj temperament. Pretože zároveň mám sklon všetko preskúmať a som aj vysokoškolský pedagóg, rôzne aspekty vlastnej tvorby si ex post teoreticky zaradím. Robím to tak tiež preto, lebo žijem v súvislostiach, ktoré chcem vedome posúvať a meniť.

Ďalšie hľadisko je závažnejšie. Umenie dvadsiateho storočia a najmä jeho druhej polovice je už vlastne filozofiou. To znamená, že dnes už nevystačíme s vangoghovským spôsobom prvotnej geniality, lebo už jestvuje fantastická Malevičova, Kandinského, Mondrianova teória a nezabúdajme, že od šesťdesiateho roku sa mohutne vyvíja konceptuálne umenie, ktoré je výsostne založené na myšlienke a filozofii. Veď napríklad Joseph Kosuth, jedna zo žijúcich legiend svetového umenia, je tiež perfektne teoreticky fundovaný. Vzájomná komunikácia je dôležitá aj v umení a masmediálne prepojený svet nás núti opustiť pozíciu nikým neuznávaného a nepoznaného umelca, ktorý tíško tvorí na okraji spoločnosti. Dnes sme neustále atakovaní verejnosťou, musíme žiadať o granty, podstupovať tortúru kvôli habilitácii, koncipovať vlastné výstavy, a to nás núti teoretizovať. Na teoretickej zdatnosti a komunikatívnosti záleží aj pri permanentnej snahe vydobyť si miesto na výslní, lebo sila konkurencie je obrovská. Ale podľa môjho názoru táto nevyhnutnosť umelcov nezväzuje, skôr naopak.

TEÓRIA AKO KRITÉRIUM KVALITY UMENIA

Spomínam si na jedno motto môjho vysokoškolského profesora z čias totality. Podľa jeho slov umenie (autora) zaujme správne miesto na hodnotovom rebríčku približne päťdesiat rokov po smrti tvorcu. Tento proces môžeme vnímať aj v súčasnej realite, lebo ešte stále pokračujú spory o tom, ktorý výtvarník dvadsiatych rokov najvýznamnejšie ovplyvnil vývoj slovenského umenia v intenciách celej Európy. Bol to Benka, Bazovský, či Jaszusch, alebo neskôr Fulla a Galanda? Aby sme mohli tieto otázky zodpovedať, musia existovať isté odborné kritériá, stanovené našimi najlepšími teoretikmi, ktorí porovnávaním nášho vývoja s európskym môžu určiť autenticitu i aktuálnosť tvorby jednotlivcov a posúdiť, do akej miery sa v nej prejavili prenesené vplyvy. Vieme, že napríklad v Čechách dnes poklesol význam niektorých osobností kubizmu, ako napríklad Čapek a Filla, lebo v ich tvorbe sa priveľmi prejavoval vplyv Picassa a naopak, veľmi „vyrástol“ Guttfreund. To znamená, že teoretici ďalších generácií, ktorí nie sú zaťažení dobou a osobnou skúsenosťou, môžu presnejšie vycizelovať spomínaný rebríček skutočných hodnôt umenia, na čo jestvuje už pomerne exaktný návod aj v tejto subjektívnej oblasti.
Nikto nám pritom nebráni, aby sme si sami pre seba stanovili modlu. Je to naše právo, ale subjektívny názor nemôžeme nadnášať nad objektívne posúdenie, ktorému dáva za pravdu aj svetový vývoj umenia.

ZÁKLADOM TVORIVÉHO PROCESU JE IMPULZ

Teoretická konštrukcia však nie je základom tvorivého procesu a príčinou vzniku umeleckého diela. Vždy čakám na prvotný impulz... Niekoľkokrát som to v diskusiách zdôrazňoval, napriek tomu, že nás za to obvykle kunsthistorici zmetú zo stola. Podľa nich tvorivý proces mystifikujeme. V poriadku, nech si ponechajú svoj názor... V procese tvorby som médiom. Neviem odkiaľ impulz prichádza, ale určite to nie je okrídlený kopanec múzy, lebo nič nedostávam zadarmo a všetko musím zaplatiť tvrdo vlastnou prácou. Impulz sa zrazu odkiaľsi vynorí a ja si s úžasom uvedomujem, práve toto som potreboval, to chcem robiť, to ma odzrkadľuje aj v konkrétnom vzťahu k realite. Idea teda prichádza sama od seba, ale pri jej cibrení už potrebujem aj teoretickú výbavu, aby som nasýtil všetky vývojové etapy. Veď dnes už nestačí, aby umelec bol geniálnym blbcom, cez ktorého iba prechádzajú impulzy, aby sa stali umením. Síce si teraz zdanlivo protirečím, ale chcem tým povedať, že som si vytvoril centrum, ktoré presne určuje spôsob kódovania, aby sa dal spomínaný impulz aj dekódovať. Ak chceme umenie nasmerovať k percipientovi, je to základná požiadavka. Totálna schéma však neexistuje, často si divák môže nájsť vlastné významy, nuansy a východiská, o ktorých hádam ani samotný tvorca nevedel. Stále zostáva priestor pre tajomstvo a práve tým sa umenie líši od racionálne štrukturovaných oblastí ľudského života.

ZROZUMITEĽNOSŤ MODERNÉHO UMENIA

Často sa zamýšľam na tým, či nie sme sami na príčine vzniku obrovskej bariéry, ktorá vyrástla medzi súčasným umením a verejnosťou. Zrejme by sme mali byť oveľa dynamickejší v štátnych i súkromných masmédiách a galériách aj my, aktéri umenia. Treba viac vysvetľovať, vyvíjať lektorské aktivity, hľadať spôsoby propagácie. Na základe vlastnej skúsenosti môžem povedať, že v zahraničí prejavujú ľudia obrovský záujem o súčasné umenie, ale u nás máme stále značné rezervy. Asi ešte nevieme o umení dostatočne pútavo hovoriť a naše snahy zatiaľ vyúsťujú do prázdna. Darmo míňajú štátne galérie peniaze daňových poplatníkov na prípravu výstavy, darmo potom v novinách vychádzajú o nich články, určitý počet výtvarníkov zbytočne vyvíja snahu, keď neprichádza k odozve. Zároveň tak umenie neplní svoju základnú funkciu – identifikovať sa so svetom, klásť stále nové a nové otázky... Možno by sme sa mali poučiť v oblasti ekonomiky, kde funguje iný spôsob reklamy. Toto všetko je problém pre sociológov, pedagógov, rôznych kultúrnych pracovníkov, ale aj samosprávy, ktoré riadia život v obci alebo meste. Mali by teda čo najdokonalejšie saturovať potreby obyvateľstva nielen po primárnej stránke, ale starať sa aj o nadstavbu, ktorú bohužiaľ treba dotovať. V tejto súvislosti si spomínam, ako som občas musel v existenčnom ohrození zdôrazňovať oprávnenosť svojich požiadaviek. Môj prínos pre mesto porovnávali napríklad s užitočnosťou človeka, ktorý pečie langoše a ja som vtedy expresívne argumentoval – my robíme umenie preto, aby ste sa nezvlčili... – Hoci je umenie dnes v závoze, túto úlohu naďalej plní, preto si myslím, že oprávnenosť jeho existencie nemôže byť predmetom diskusie.

KVALITA A PROFESIONALITA VERSUS BRAK A GÝČ

Nechápem, prečo ľudia stále podliehajú mámeniu a vymenia kvalitu a profesionalitu za brak, gýč, prípadne amaterizmus. Tieto pojmy sú presne zadelené, nemali by sme ich teda medzi sebou zamieňať. Lenže u nás sa to deje naopak. Víťazí nedostatok profesionality a brak. V tejto oblasti má veľké rezervy školstvo. Ako pedagóg si myslím, že je dôležité vychovávať akýchsi príslušníkov mníšskych rádov, ktorí budú drobnými krôčikmi šíriť poslanie umenia po celom Slovensku a pritom sa snažím, aby to nebol studený odchov...

UMENIE BUDÚCNOSTI

Na prelome tisícročí si kladieme otázku, akú pozíciu a silu bude mať umenie v budúcnosti. Priklonil by som sa k racionálnej predpovedi. Na základe vývoja v ekonomicky vyspelých krajinách je vízia budúcnosti a významu umenia veľmi priaznivá. Myslím, že budeme smerovať k uskutočneniu pojmu Gesamtkunstwerk, keď nás obklopí prijateľná a kvalitná architektúra, dizajn a rovnako prežije vo veľmi kvalitných a mnohotvárnych formách výtvarné umenie. Nevylučujem pritom ani návraty a obmieňanie klasických postupov. Som v tomto smere optimista a dúfam, že aj na Slovensku sa počas najbližších dvadsiatich rokov radikálne zmení situácia, čo je vo veľkej miere závislé od nášho vstupu do EU. Moje vlastné smerovanie však neviem teraz presne posúdiť. Bude závislé od momentálnych pocitov a dynamicky sa meniaceho prílivu energie. Dodávam, že ochota i schopnosť umelcov vzdorovať a ďalej pokračovať v donkichotskom zápase je limitovaná aj záujmom okolia a podmienkami, ktoré pre našu prácu môže niekto spoluvytvárať. V Európe sa teší výtvarné umenie podpore sponzorov, výtvarníci na Slovensku však stále prežívajú „ako sám vojak v poli“. Počas desiatich rokov od prevratu sme nevybudovali pravidlá hry v oblasti umenia, ktoré na západe platia a topíme sa v divergentnom bahne.

UMELEC, KTORÝ SADÍ STROMY.

Život je šanca, ktorú by sme nemali premárniť v špinavých sídliskách. Odmalička som vyrastal v čistom horskom prostredí a Trnava ma frustrovala. Preto som vynakladal enormnú snahu skrášliť okolie. Chýbali mi stromy, tak sme ich s manželkou (B.B. a niektorými susedami) sadili, aby jedného dňa z tej púšte neušli ľudia...

Elena Ursínyová